cl2_1

Príbeh o nevidenej

jún 2017

“Chcem ti rozpovedať príbeh O nevidenej.”

“Čo o nevidiacej?”

“Nevidenej.”

“Aha. A myslíš že to niekoho bude zaujímať? Toľko príbehov už je. Ľudia píšu ako najatí a myslia si, že práve ich kniha je dôležitá.”

“Hej ono je treba veriť aj v to, že tie tvoje slová sú práve pre niekoho dôležité. No nemysli si. Každú chvíľu samu seba zastavujem čokoľvek napísať spraviť. Je to taká forma zmrazenia. Vo vnútri sa deje veľa, no neurobíš v konečnom dôsledku nič. Len prejde čas a ty si uvedomíš, že si zase nič nenapísala.”

“Hm tak vidíš…čo si to vlastne chcela písať?”

“Príbeh o nevidenej. Neviem ešte o čom presne bude, len viem, že chce ísť von :)”

“Tak čo ako začneš? Kde bolo tam bolo? Alebo niekde pri svojom detstve?”

“Ja vlastne neviem….Objavil sa mi jeden záblesk obrazu z minulosti. Bola som prvostupniarka základoškoláčka a veľa krát som si predstavovala ako tancujem na sídlisku medzi panelákmi v bielych šatách. Tancujem a moje krásne dlhé biele šaty svietia v nočnom svetle mesiaca. Chcela som byť videná jedným chlapcom, ktorý býval v jednom z tých panelákov.”

“No a videl ťa?”

“Nie.” Ani v predstave ani naozaj.

“Joj. Toto asi nebude príbeh so šťastným koncom čo?”

“Navrhujem na nejaký čas nálepky dobré a zlé odložiť.”

“Dobre.” V tomto zmysle je to hádam dovolené..?

“Hej je.”

“No a čo ten príbeh? A čo ďalej?

„Ten príbeh je vlastne príbehom mnohých z nás… naučili sme sa byť ticho, nehovoriť, neodvrávať, nebyť hluční, odložiť svoje chcenie na inokedy, nerobiť scény, nevytŕčať z radu, nehovoriť niečo iné ako ostatní. Naučili sme sa, že takto sa môžeme vyhnúť prúserom, konfliktom, zlým známkam, vyvolaniu, poznámkam. trestom a pod. Tak prečo v tom nepokračovať. Poslúchať sa oplatí a vlastne ani nevieme čo by sme robili -(ako by sme sa bránili, argumentovali, rovnocenne komunikovali) keby na nás zasvietilo svetlo a boli by sme označení za neposlušných. Sú len dve možnosti: poslušní a neposlušní. A že tých neposlušných bolo vždy dosť – rebelské to duše. Vďaka za ne!”

„No a čo má poslušnosť a neposlušnosť spoločné s viditeľnosťou?”

“To že sme sa tak stali poslušnými, že sme v tom stratili seba. To kým sme. Cez nánosy toho aký by sme mali byť, sme zabudli počúvať seba a vidieť kto sme.”

“Takže to chceš tým povedať, že príbeh o nevidenej, je vlastne príbehom o tom ako nevidíme my sami seba?”

“Vlastne čiastočne áno.”

cl2_2

“Z časti?”

“Vieš keď aj niekedy máme tú predstavu o tom kým sme, čím sme, tak to neukážeme. Takže to vlastne ľudia naokolo nemôžu vidieť.”

“To znie tak osamotene nie? Keď ťa druhí naokolo nevidia…”

“Niekedy možno…  Vieš byť videný vlastne môže znamenať aj byť počutý. Vysloviť čo si myslím a cítim.”

“No a? Však to robia ľudia stále nie? Ja si myslím toto, ja sa cítim takto.”

“Áno, áno. Ono je to možno viac v slove rozpoznaný.”

“Záčine tu z toho byť akési jazykovedné okienko nie?”

“Tak späť. Rozhodli sme sa že niektoré veci treba nehovoriť a hlavne nebyť viditeľná, to sú najbezpečnejšie techniky prežitia a posúvania panáčikom na hracej ploche zvanej život.”

“Začínaš hovoriť ako niekto s dlhou bielou bradou, alebo niekto s riedkymi bielymi vlasmi.”

“Jedna moja starká má toho toľko čo povedať, toľko chce zdieľať. Toľko zažila, videla, počula, naučila sa. No len niekedy hovorí. Niekedy len začne, no potom akoby mala pocit, že nehovorí to tak ako to počula, tak ako to má byť. Že tomu asi nerozumieme. Začne strácať slová a potom vety. Tak veľmi chce, no neverí, že ona to vie povedať. A myslím, že niekedy neverí, že my to chceme počuť. A potom som mala ešte jednu starkú. Ona pôsobila veľa verejne, hovorila pred veľkými skupinami, spievala, rozprávala príbehy, písala príbehy zo svojho života. Každé stretnutie s ňou bol aspoň jeden príbeh. Obidve starké sú mojou súčasťou.”