2

ZABUDLI SME BYŤ len ĽUĎMI, A ĽUDSKOSŤ SPOLU ZDIELAME napriek rozdielom.

máj 2017

(…)

Dovoľme žiť ľudskosť sebe aj druhým.

V ľuďoch je obrovská rôznorodosť. Svet je rôznorodosť, každý jeden z nás predstavuje rôznorodosť sveta. Rôznorodosť, ktorá sa nedá zastaviť/zadržať na jednom uhle pohľadu, alebo na dohode dvoch pohľadov. Pravda nepatri ani jednej časti samostatne, ani dvom dohodnutým častiam rôznorodosti, ale procesu vzťahovania sa navzájom. Pravda existuje, no nemôžeme ju vlastniť.

Nedávno som strávila 7 dní v Grécku na veľmi inšpiratívnom a intenzívnom seminári Worldwork 2017. Takýto formát seminára existuje od začiatku 90.rokov minulého storočia. Popísať tento formát a 7dňové dianie celosvetového seminára by zabral niekoľko strán. To čo chcem teraz priniesť a zdôrazniť je fakt, že sa na ňom stretnú ľudia z celého sveta, ľudia rôznych rás, národov, zvykov, kultúr a jazykov. A ľudia rôznych rankov a privilégií. Účastníci, facilitátori a organizátori spoločne umožňujú a utvárajú podmienky tak, aby možnosť zúčastniť sa mali aj ľudia bez možnosti zaplatiť cestu, ubytovanie alebo aj samotný seminár. Hovorila som tak s ľuďmi, ktorí sú podobní, z podobných podmienok ako ja – Európa. Hovorila som však aj s ľuďmi z GB, Austrálie alebo USA, ktorých som vnímala, že sú z mocnejších krajín. Hovorila som s domácimi Grékmi, priamo od nich som mohla počuť osobné aj generalizované pohľady na situáciu v ich krajine a v EU. Hovorila som s ľuďmi z Afriky alebo inak farebnými, hovorila som s ľuďmi z Ázie alebo Indie, s ľuďmi z Južnej Ameriky, z Japonska a počula som ich osobné trápenia ale i trápenia ich krajiny, kultúry. Stretla som ľudí z 50 krajín na celom svete. Takúto rôznorodosť nestretnete každý deň, nedá sa úplne zachytiť sprostredkovane. Napriek tomu zdieľam moje posuny vo vedomí a niekoľko poznatkov/zážitkov, ktoré som si odtiaľ priniesla.

Seminár prináša uvedomenie do nášho vnímania seba, vzťahov, sveta. Mňa naučil že najlepšou prevenciou pred vojnami, bojmi, krutosťou moci/systému sme my a naše vzťahy. Scitlivenie vedomia na to čo sa práve deje medzi nami a s nami.

Uvedomenie neznamená, že niekto prednáša o tom čo si máš uvedomiť (čo sa máš naučiť), nie jeden človek ťa učí ako žiť, čo je dobré. Treba sa vzájomne počúvať, zaujímať sa, neostávať ticho, keď vo vnútri niečo chcem povedať. Treba počuť a vedieť aj zobrať obvinenie alebo kritiku. Chce to nezamrznúť na jednom bode (jednostrannosť), ísť ďalej a zaujímať sa.

Napríklad. Poznáte to, že niekto na vás vybehne s nejakou výčitkou, niekto skritizuje vašu prácu alebo vás niekto silno obviní, že ste niečo spravili veľmi zle, a že ste mu tým ublížili a pod. A keďže s jeho kritikou nesúhlasíte, jeho obvinenie odmietate, lebo vaše vnímanie situácie je predsa úplne iné. Podľa mňa veľakrát reagujeme proti rýchlo naspäť. Vtedy sa obyčajne neprestrelene držíme svojho pohľadu na vec. Čo obyčajne vedie ku konfliktu alebo polarizácii, ktorá môže len eskalovať. Čo ja navrhujem robiť inak, je skúsiť použiť vnútorný postoj otvorenosti a zvedavosti. Zaujímať sa viac, čo tým ten druhý myslí, keď toto hovorí. Otvorene zobrať aspoň 1% z toho z čoho sme obvinení. Oboje pomáhajú neprehlbovať konflikt, pomáhajú utvárať vzťah v polarizácii.

S rôznorodosťou prirodzene prichádza polarizácia/nezhoda/konflikt. A toho sa bojíme, lebo nás neučili ako ich riešiť. Je prirodzenosťou ľudí byť polarizovaný, no je našou prirodzenosťou dokázať túto polarizáciu aj facilitovať. To znamená umožniť uvedomenie o tom čo sa práve deje, pre vzájomné pochopenie sa, a umožniť tak nadviazanie vzťahu. Uvedomenie prichádza v procese vzťahovania sa, s našou schopnosťou neostať jednostranným, skúsiť sa na situáciu/problém sa pozrieť aj očami druhého – hlavne ak sa jedná o oponenta alebo o úplne iný pohľad ako mám práve ja. Uvedomenie prichádza so záujmom, pokorou a so súcitom, ale aj so schopnosťou nahliadnuť na to čo sa deje z hora /z boku/ inak povedané – bez emočného vtiahnutia, s nadhľadom.

Ako tú ľudskosť začínam žiť viac ja?

Prvým krokom pre mňa je dôvera vo svoje vnímanie. Že to čo myslíme, vidíme, cítime, prežívame nie je bezvýznamná hlúposť, nie je to len náš výmysel, ale že to má zmysel a význam a hodnotu aj pre druhých. No v prvom rade potrebujeme dať tomu hodnotu a hlas my sami.

Veľakrát pochybujem o sebe, o tom že mám čo zdieľať, o tom, že mám čo povedať. Že už niečo viem, a už niekto som. Preto veľakrát radšej nič nepoviem, nič nenapíšem, nič nespravím. Veď ono sa to nejak vyvinie, veď keď bude treba povie spraví to niekto iný. Alebo teda druhí to vedia lepšie, na to sú tu predsa odborníci. Píšem o tom aj preto s väčšou ľahkosťou, pretože viem, že nie som v tomto sama. Dokonca si trúfam povedať, že každý z nás zažíva podobné zastavovanie seba k tomu aby sa prejavil, aby povedal čo si práve myslí, cíti, aby ukázal kto je. Niekto prechádza cez to zastavovanie rýchlejšie, niekto tou vnútornou bariérou ešte neprešiel.

Okrem toho, že som potrebovala získať hodnotu seba od druhých, som aj mala obrovský strach byť videná druhými vo svojich myšlienkach, pocitoch – byť videná kto som a ako rozmýšľam. Strach som mala z toho, že niekto na mňa spätne zaútočí, znehodnotí či skritizuje moje myšlienky a tým teda zhodí aj mňa. No a to som nechcela. Takže radšej nič. 

Paradoxne musím s úľavou napísať, že vnímanie strachu tu je na mieste. Áno kritiku a hodnotenie a rôzne ďalšie veci sa objavia a budú sa diať keď je ma vidno…a aj keď nie je. Je ľudské mať strach sa ukázať, je ľudské kritizovať, je ľudské ubližovať, a je ľudské ľutovať, súcitiť a odpúšťať.

A tak to je. Sme len ľudia, dovoľme si byť ľuďmi. Sebe ale aj druhým. Nedávno sa mi podarilo na chvíľu vidieť moju kritiku na  seba a zároveň aj moju kritiku na mojich učiteľov. Kritiku za to, že oni konajú voči mne nedokonale/chybne a na seba za to, že im nepoviem priamo čo sa mi nepáči, pod. To bremeno kritiky, hnevu a sklamania zo mňa opadlo, keď som si s úľavou uvedomila že mi chýba moje povolenie robiť chyby, a keď som to povolenie dala aj im.