8

Zamilovanie je volanie lásky

december 2018

Z lásky k láske

Z lásky k láske chcem text „Zamilovanie je volanie lásky“ poslať do sveta. Dnes som opäť stretla svoje „nie tak dávne“ staré ja, ktoré „rozumie čo láska je“, má o nej už reálne predstavy, ide za ňou a napĺňa slová, ktoré už toľko krát počulo od okolia, blízkych, iných rozumných. Ako ju vytvárať/pestovať/udržiavať.

Toto stretnutie bolo pre mňa silné ako samotný môj vnútorný úžas, čo všetko vieme sami sebe povedať, ako úspešne sa vieme presvedčiť o cite, ktorý sme prestali cítiť a príde nám to rozumné a logicky odôvodnené. Držíme sa už len tých správnych predstáv, ktoré sú správne pre tento svet.

Nech je už zamilovanie čokoľvek, nie je len hrou hormónov, telesnej a inej príťažlivosti. Zárukou prírody, že sa páry budú tvoriť, a aby sme sa mohli aj naďalej množiť, mať potomkov a zakladať rodiny. Pominuteľné a (ne)potrebné pobláznenie.

Zamilovanie je aj príležitosť naozaj zažiť kto sme. Kto v tej najprirodzenejšej podstate sme.

Zamilovanie je volanie lásky

Prejavy zamilovanosti by mohli byť jeden z tancov fenomenality života.

Tanec fenomenality?

Tanec javov, ktoré vidíš, cítiš, zažívaš keď sa zamiluješ: farby sú plnšie, telo ľahšie aj keď sa vnútorne cítiš širší, noríš sa do krásy toho druhého, obdivuješ, zbožňuješ, uznávaš, túžiš, zatracuješ, dúfaš.. Tanec zážitkov. Akoby záblesky nižšie položeného slnka, ktoré sú zachytávané na hladine nepokojnešieho jazera – tancujú a sú iskrivé, žiarivé a krásne. V zamilovanosti zrazu sa prežívaš a svet vnímaš inak. Všetko je možné! Tvorivé energie prúdia, žiješ sa naplno – svoj potenciál. Zjavne, je to zmenený stav vedomia.

A to je čo? Prečo?

Podstata vedomia sa nezmeni, tá je stále tá istá. Zmeni sa len spôsob vnímania človeka – náš spôsob uvedomovania si seba a sveta. Dalo by sa povedať, že naše vnímanie je jemnejšie. Presnejšie teda ide skôr o zmenený stav nášho uvedomovania.

Kurňa vedomie, nevedomie, uvedomovanie, kde sme?.. a kde je ta láska?!

Ako súvisí uvedomovanie a láska? Uvedomovanie sa v láske. Nielen o nej rozmýšľaš, ale ju aj žiješ a prežívaš. V okolí sa nič nezmení, svet je stále ten istý, no zmení sa niečo v nás. Láskou sa zjemní náš spôsob uvedomovania si okolia i seba. Zamilovanosť otvorí brány k radosti, šťastiu, slobode, tak vnímame/prežívame seba aj svet ako krásny – zvykneme hovoriť že zažívame lásku. Zvonka to vyzerá ako šialenstvo, „zmäknutý mozog“, a podobne. No vonku sa nemuselo udiať nič, všetko sa zdanlivo odohráva a deje len v nás, v našom uvedomovaní. A preto aj keď zamilovanosť odznie, s láskou môžeme vnútorne naďalej ostať.

Nie vždy sú cesty zamilovanosti len príjemné. Môžu nás zaviesť aj niekam, kde sme nechceli ísť, to sme si nepredstavovali. Alebo jednoducho túžby ostanú nevypočuté a nenaplnené. Prichádza sklamanie. Alebo len veľmi jemné odznenie tejto krásy vnútorného prežívania. A či už ten druhý pri nás (s nami) je alebo nie je, slnko zapadlo a je asi na druhej polovici zemegule – to už akoby neexistovalo. Zamilovanosť sa vytratí, zdanlivo aj láska a teda my začneme racionálne zvažovať čo to tá zamilovanosť bola, a čo tá láska vlastne znamená.

Takže v zamilovanosti je krása. Krása je láska… Krása zamilovanosti pominie a tak sa pominie aj láska medzi dvoma ľuďmi…?

Áno aj nie. Láska, ktorú naplno dokážeme cítiť keď sme v zamilovanosti je ozajstná a večná, stále prítomná (v nás). Zamilovanosť je pominuteľná ako tanec sám. Má svoj začiatok a svoj koniec. No krása, radostnosť, vďačnosť, vnútorné šťastie a naplnenie ostáva. Len naše uvedomovanie si toho všetkého sa po čase opäť zahmlieva. Je prekryté závojmi myšlienok (napr. sklamania, ublíženia, bolesti, pochybovania, strachu apod.). Naša myseľ je silná „motivátorka“, zmotivuje nás na niečo iné (práca, povinnosti, úspech,..). Po čase už nič z toho necítime, a prestane vnútorná krása pre nás existovať.

Záleží od našej slobodnej vôle, čo si vyberieme, keď sme láskou pobozkaný zvnútra – zamilovaní. Pozerať sa na slnko a na odrazy jeho lúčov (až kým západom slnka úplne nepominú) a potom smútiť za nimi. Alebo budeme aj so samotným zdrojom radosti, šťastia a krásy – so slnkom/svetlom ktoré cítime v nás. Budeme sa utápať v nedokonalosti  našich nenaplnených predstáv „o láske“ a plánov, ktoré sme s tým druhým mali, alebo poďakujeme za lásku, ktorú cítime a „zostaneme v nej stáť nemenne“ .

Hm…a ďalej? Úplne tomu nerozumiem…ako si môžem vybrať lásku slobodnou vôľou, keď ten druhý nechce? Vieš, že on už ma nemiluje a nechce so mnou byť, alebo možno ani nikdy nechcel, alebo nemôžeme byť spolu….? K láske treba dvoch…

Nie vždy je tomu tak, láska otvára srdcia ľudí rôzne. Niekto ju cíti skrz dieťa, priateľa, rodiča. A jeden zo spôsobov je práve zamilovanie sa. Vďaka druhému človeku, vďaka nášmu zamilovaniu sa, sme niekedy pobozkaní zvnútra láskou. Je to také krásne, že to chceme navždy, chceme to držať, chceme udržať toho druhého, toho čo to spôsobil, pri sebe. Je to omyl, ktorý je len podporovaný našimi predstavami o láske. O tom, aká by mala byť. O tom, ako má byť prejavovaná od toho druhého, vyslovovaná, dokazovaná a pod. Omyl, že ten druhý mi lásku zabezpečí, že len jeho prítomnosťou, objatím, prejavmi od neho môžem prežívať naplnenie. Začíname byť „závislými“ na tom druhom, na predstavách o ňom, o sebe, o našom partnerskom vzťahu. Naše predstavy a myšlienky o láske nás vzďalujú od samotného prežívania lásky v našom srdci.

Však hlavne v prítomnosti toho druhého je to šťastie. Alebo keď môžem toho druhého robiť šťastným. Potrebujeme toho druhého.

Aj to je pravda. No nie jediná. Nedržme sa týchto myšlienok ako kliešte. Pozri sa ešte hlbšie do svojho srdca a pocítiš, že všetko čo potrebuješ už máš. Nie tam vonku, nie len v tom druhom. Ale tu. V sebe. Vo vnútri.

„I love you because I need to, not because I need you.“ (Iluminious time, U2)

Ak sa viac ponoríš do lásky vo svojom vnútri , nevymažeš existenciu tohto sveta, neprestaneš milovať toho druhého. Odrazy slnka budú naďalej na hladine jazera tancovať svoj tanec fenomenality. A keď už aj nebudú,  ty môžeš ostávať s láskou a v láske nemenne.

Zostaň stáť v láske nemenne.

Ja som ty a ty si ja,

v srdci sa ja-ty rozlieva,

ostávaj v srdci, ostávaj v srdci.

Príde myšlienka, že predsa sa niečo musí teraz stať.

Pnutie vo vnútri niečo zmeniť, spraviť..

Pozri sa čo je za tým pnutím, odkiaľ ide.. ? alebo prečo je tu?

Zmätok vyvstane.

Hlboký nádych a výdych…čo ostane?

Pocit bytia. A kde je láska?

Akoto, že ju necítim tak ako predtým?

Potrebujem teba aby si tu bol?

Áno aj nie…si tu aj nie si.

Som.

S nehou a prosbou do srdca k láske sa obraciam,

s prosbou lásky…ostávam.